Nagyveleg sa nachádza 10 km západne od mesta Mór medzi horami Vétres a Bakony. Do dediny sa môžete dostať z mesta Mór alebo z obce Bakonycsernye. 

Prvé písomné zmienky obce pochádzajú z roku 1230. Dedina patrí medzi najstaršie obce na tomto území.
Pravdepodobne bola pomenovaná po náčelníkovi Velek (Veluk), ktorý bol viackrát spomenutý neznámym kronikárom kráľa Béla IV.  Velek bol najušľachtilejším vojakom vojvodu Árpád.
Meno Veleg bolo spomenuté prvýkrát v roku 1230 v súvislosti so záležitosťami Mateja Csáka, ktorý bol mladším bratom arcibiskupa Ugrina Csáka. Ďalší písomný záznam sa nachádza v rozkazoch kráľovnej Alžbety z roku 1439.

V roku 1458 Matej Korvín na základe listov Vladislava, potvrdil vlastníctvo Rozgonyiovcov. V tejto listine je uvedené aj meno Veľký Velegh.

V roku 1498 v boji proti križiakom boli zaznamenané mená poddaných, medzi nimi boli aj Pál Marton a Balázs Vincze, ktorí boli nevoľníkmi z Veleghu.

V roku 1691 Leopold I. daroval panstvo Csókakő spolu so všetkými časťami barónovi Jánovi Hochburgovi, ktorý bol hlavným vojnovým dodávateľom. Po ustúpení Turkov privolali sem 40 rodín, a to Slovákov z Trenčianskej župy a Maďarov zo žúp Vas a Veszprém. Rodinám sľubovali slobodné vierovyznanie.

Evanjelický cirkevný zbor v Nagyveleg oficiálne vznikol, keď postavili súčasný kostol v roku 1746. Zbor sa skladal z 87 rodín, dve tretiny z nich tvorili Maďari a jednu tretinu Slováci. V roku 1859 tu žilo ešte 584 Maďarov a 30 Slovákov. Základný kameň kostola bol položený s dovolením Jozefa II. 4. augusta v roku 1784, a bol vysvätený 8. decembra.

V roku 1796 celá dedina zhorela. V roku 1796 bola schválená štátna zbierka, z ktorej bol znovu postavený kostol, škola a dom pre učiteľa a farnosť.
V 1800-tých rokoch sa zemepán dediny dostal do dlhov. Novým majiteľom panstva sa stala rodina Grünfeld.

Pri revolúcii 1848-49 Nagyveleg zohral aktívnu úlohu. Evanjelický farár János Rajcsányi a sudca Ádám Farkas sa stali členmi Župného výboru. Veleg poskytol 67 vojakov.

Medzi rokmi 1746 a 1945 tu evanjelický zbor prevádzkoval ľudovú školu, ktorá po zoštátnení fungovala ďalej ako základná škola.

Obyvateľstvo dediny si vytrpelo obe svetové vojny, obec sa stala dejiskom vážnej bitky. V kostole a cintoríne sa nachádzajú mramorové tabule s menami hrdinských obetí.

Skutočný vývoj dediny sa začala po prvej svetovej vojne.

Rodina Grünfeldovcov si dala postaviť domy a katolícky kostol pre ich služobníkov.

V záujme spracovania vlastných výrobkov Pál Grünfeld založil liehovar vedľa panstva, ktorý dal prácu pre ľudí z okolia.
Počas druhej svetovej vojny, závod zdemolovali a jeho vybavenie vyrabovali.

Aj vybavenie kaštieľa bolo zničené počas vojny.

Viac o obci sa môžete dozvedieť TU.